Čítala som na tento seriál hodne zlé kritiky a žiaľ musím im dať čiastočne za pravdu. Song Hye Kyo je krásna, ale studená ako psí čumák, ale ak režisér a scenárista naozaj chceli, aby jej postava bola takáto, tak vybrali skvele. Žiaľ ja si to nemyslím. Skutočne som ju začala po pár dieloch nenávidieť a na konci, by som ju kľudne odložila niekam do kúta múzea voskových figurín, lebo jej tvár mi takmer po celý čas pripadala nejako podobne. Jang Ki Yong, bože ako som sa na túto jeho postavu tešila, upútavky aj fotky vyzerali úžasne, jeho šťastný úsmev evokoval, že konečne dostal skvelú postavu, kde ukáže aký je skvelý, ale žiaľ zase sa to zvrtlo do šialenej melodrámy, kde som proste jednanie hlavných postáv nechápala (keby počuli ako im nadávam...). Malo ísť o osudovú lásku, úžasnú a nádherne smutnú s koncom, ktorý dáva nádej, prečo to tak nebolo. Chémia medzi nimi bola na bode mrazu. Neviem posúdiť čia to bola vina, ale viac som si užila postavy bláznivej riaditeľky Hwang a úžasného (po zmene účesu) pána Seoka. Ich scénu z posledného dielu pri večeri považujem za tú najkrajšiu z celého seriálu. Po videní posledného dielu, by som bola úplne za, keby seriál bol skončil 15 . dielom, ak už to malo skončiť neurčito, tak záverom 15. dielu, lebo 16. diel dával nádej, že sa konečne niečo stane, ako je zvykom, po nejakom čase. A stalo sa, stretli sa tou osudovou náhodou zase po dvoch rokoch a čo sa stalo, nič, stáli a civeli na seba. Jang Ki Yong sa aspoň celý film krásne, nešťastne a bezradne usmieval, za to mu buď odpustené. Je ťažké vymaniť sa z preurčenej role a ani sa to pri natáčaní nedá, zádrhel je už v scenári. Takže záver môj znie, stálo to zato, už len kvôli úsmevu a tvári Jang Ki Yonga. Napriek všetkému som seriál šialene oplakala, ale skôr z ľútosti nad tým, čo im scenár prisúdil. Nejaké motýle v bruchu z úžasného deja, emócií a ich lásky sa nekonali.